Ak nepozdvihneme ducha, nepozdvihneme ani ekonomiku.

Ak nepozdvihneme ducha, nepozdvihneme ani ekonomiku.


Boli to dva týždne od vyhlásenia pandémie a prijatia karanténnych obmedzení, keď som s manželom vyšla von na prechádzku. Bola nedeľa a počasie bolo natoľko optimistické, že 20 minútovej prechádzke sa nikto neubránil. A keďže sme ani jeden nemali cestovateľskú anamnézu a naše rúška boli nedotknuté, vyšli sme z bytu aj my.

Cca 30 minút príjemnej chôdze. Od jedného mosta k druhému. Celú cestu som úpenlivo premýšľala, čo je najdôležitejším bodom kampane #podmedatviac. Nie je ľahké odpovedať na otázku, čo kampaňou ľuďom dám, čo pozitívne im prinesiem do života.


Tesne pred koncom prechádzky, pri Univerzite Komenského sa udiala situácia, ktorú mám doteraz živo pred očami, a závratne rýchlo mi priniesla odpovede na všetky otázky.

Pri čakaní na zelenú sme videli staručkého pána, ako prechádza cez ďalší prechod, kráčal veľmi opatrne. V sekunde sa ale zrútil na zem, priamo na koľajnice a nevedel sa postaviť. Často som si v hlave prehrávala tých pár minút, ktoré sa udiali bezprostredne po tom. Bolo tam asi 7 ľudí, ja, môj muž, ešte jeden pár a trojčlenná rodinka s kočíkom. Všetci sme sa automaticky rozbehli smerom k starčekovi, ale kúsok pred ním sme ako v spomalenom filme zastali. Ticho prehlušovali hlasné a alarmujúce myšlienky - korona, nákaza, starčekov pád, riziková skupina atď. Toto všetko boli iba stotiny sekundy, keď všetci začali váhať, ja sama som zrazu nevedela, čo robiť. Volať niekoho, čo robiť ? Najviac zo všetkého ma trápilo, ako sa starček snažil sám rýchlo postaviť, ale namiesto toho sa celý triasol a pri každom pokuse o zdvihnutie ho zradili ruky i nohy a opäť spadol na zem. Po tom náhlom zaváhaní sme k starčekovi pribehli spolu s manželom, pridal sa k nám ešte jeden pán. Opatrne sme ho zdvihli a posadili na lavičku. Neustále sme sa ho pýtali, čo ho bolí, čo mu je, či mu netreba zavolať záchranku.

Nič strašné sa nestalo, povedal nám, že iba zle stúpil na obrubník a pošmykla sa mu noha. Len sa chcel ísť na chvíľku prejsť. Pomaličky sa poprechádzať na slnku, aby mu nezatuhli kĺby, ktoré sa po dlhom sedení v jeho veku už tak ľahko nerozhýbu.


A vtedy mi napadlo, že predsa nemôžeme bojovať proti pandémii tak, aby nás strach ochromil natoľko, že zabudneme na ľudskosť. Zdravie je na prvom mieste, rovnako ako aj zdravie mysle a ducha. Nechcem, aby si toto vysvetlil niekto ako rebéliu. Nejde tu o žiadne spochybnenie vážnosti situácie či nedodržiavanie opatrení, práve naopak. Ide tu o to, aby sme si uvedomili že tieto časy nás môžu späť priviesť k tomu čo je nevyhnutné - k zodpovednosti za to, kde žijeme a aký svet okolo seba svojim správaním vytvárame. Ako veľmi priamy človek, ktorý svoj profesijný aj osobný život staval na kontakte s ľuďmi, sama viem, že je to ťažké. Pre nás všetkých. Ako speváčka viem, že kontakt človeka s človekom je nevyhnutný a prináša to určité “nepopísateľné” zdieľanie a pochopenie. Avšak viem aj to, že ak v sebe necítim radosť, ak v sebe nenachádzam nádej a vieru v niečo lepšie, stretnutie s človekom / divákom je zbytočné a nie som schopná odovzdať mu vôbec nič.

Často sa v tieto dni utiekam k svojmu imaginárnemu javisku, kde smútime a dúfame viacerí a spolu.

Keď mi starček s trasúcim sa hlasom na otázku, ako mu môžeme pomôcť, odpovedal : ”Nič nepotrebujem, naozaj nič nerobte, ja si len sám a pomaly prejdem domov.”  

Neviem Vám tu opísať koľko strachu a neistoty mal v hlase pri pomyslení, že ho niekam niekto zavrie. Myslím, že viac ako z celej pandémie mal strach zo samoty, z nepochopenia, z odsúdenia, z ľahkovážnosti.

Vtedy mi prišlo na um, keby bolo všetko zrazu ideálne, že keď skončí pandémia, keď všetci zostaneme zdraví, keď dostanem nepredstaviteľné finančné prostriedky, keď ani jeden podnik nekrachne a doslova by stačilo stlačiť gombík a všetko sa vráti k normálnemu životu - bude nám to úplne na nič, ak si nezachováme radostnú myseľ a ľudskosť, vnímavosť na potreby ľudí okolo nás.

 Ak budeme všetci “smutní”, “zdeptaní a ustráchaní z choroby a karantény”, nedokážeme nič vymyslieť a ani nič postaviť opäť na nohy. Ak nepozdvihneme ducha, nepozdvihneme ani ekonomiku. Ak si napriek finančnej kríze a materiálnemu nedostatku a bojom, ktoré teraz zvádzam aj ja, keďže koncerty nie sú, nezachováme zmysel pre to nespočítateľné a nehmatateľné, čo robí svet najlepším miestom na život, nebudeme mať nič.

A to mi dalo odpoveď na otázku prečo má kampaň #podmedatviac význam. Pretože by sme mali robiť všetko pre to, aby sme si udržali triezvu myseľ. Nie naivnú a snívajúcu o tom, ako bude všetko rozprávkové, ale zdravo optimistickú, myseľ s nádejou. S upriamením pozornosti na to, čo je v našej spoločnosti dobré a treba to zachovať, ako aj na to, čo treba zmeniť. Všetci vieme, čo nefunguje, ale pozrime sa na to, čo funguje. Na to, čo funguje bez ohľadu na karanténu. Preto kampaň venujeme nielen o.z. a neziskovkám, ale aj podnikateľom, ktorí si chcú napriek ťažkým časom udržať ten cit vidieť dobro okolo nás. Aby sme si pripomenuli, čo všetko tu funguje, koľko zdanlivo neviditeľnej pomoci okolo nás funguje a ani o tom nevieme.

Mňa samu to prinútilo viac si uvedomiť, že slovo vďačnosť by sa malo menej skloňovať ako klišé. Teda vravím si, budeme Vám aj ďalej o činnostiach o.z. a n.o. rozprávať a písať, aby sme venovali pozornosť tomu, čo má pre náš svet hodnotu. Aby sme neplakali nad tým, koľko ľudí je hladných, chorých a v zlej situácii, ale aby sme sa tešili z toho, koľkým sme schopní pomôcť.

Veľmi by ma mrzelo, keby svet v ktorom žijeme, upadol do depresie preto, že sa nedokážeme pozrieť na fakty o dobre, ktoré sú všade okolo nás. Nezabúdajme, že čísla, ekonomika a tvrdý, nekompromisný svet obchodu sa nevylučujú s ľudskosťou. Keď sa ako umelec vo svojej práci premieňam na podnikateľa, ktorý má zabezpečiť, aby všetko fungovalo a prosperovalo, vidím riešenia práve skrze ochotu, ľudskosť a pochopenie.

A ak sa mne a všetkým, ktorí mi s touto kampaňou a fungovaním Art with benefits pomáhajú, podarí čo i len jedného človeka povzbudiť a ukázať mu iný pohľad na svet - považujem to za splnenú misiu.



Zuzana Frenová Malotová

Speváčka

Founder & CEO

Art with benefits